Vo štvrtok 25. januára 2024 krátko popoludní zomrel v pokoji svojho bratislavského bytu významný slovenský historik a salezián prof. Milan Stanislav Ďurica SDB, ktorý sa narodil 13. augusta 1925 v Krivanoch pri Sabinove a toho roku by sa bol býval dožil úctyhodného veku 99 rokov.
Pán profesor získal vyššie vzdelanie v Turíne, Ženeve, Leuvene, Viedni, Padove, Bonne a Kolíne. Od roku 1956 pôsobil ako profesor teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme, no najdlhšie zotrval v Padove, kde sa v roku 1961 habilitoval za doktora politických vied. Od roku 1967 bol profesorom politických a ústavných dejín východoeurópskych krajín a istý čas aj prednášajúcim slovenského jazyka na Padovskej univerzite. Od roku 1993 pôsobil aj ako profesor cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Z Talianska sa natrvalo vrátil na Slovensko v roku 1998.
Počas svojho pôsobenia v zahraničí preskúmal množstvo archívov a materiálov viažucich sa k slovenským dejinám, ku ktorým nemali domáci historici kvôli železnej opone prístup. Za necelé storočie odviedol mimoriadny kus práce, o čom svedčí aj jeho bohatá bibliografia obsahujúca približne 1700 bibliografických záznamov. Medzi nimi vyniká najmä publikácia Dejiny Slovenska a Slovákov, ktorú možno bez preháňania označiť za jednu z najpopulárnejších dejepisných kníh na Slovensku. Jej šieste doplnené vydanie z roku 2021 dosiahlo takmer tisíc strán.
Okrem toho bol zakladateľom a členom viacerých inštitúcií, inicioval vznik niekoľkých periodík či knižných edícií a bol taktiež štedrým donorom. V roku 1969 založil Stredisko východoeurópskych štúdií (Centro di studi sull’Europa orientale), v roku 1991 sa pričinil o založenie prvého Slovenského historického ústavu v Ríme, pričom bol zároveň aj jeho riaditeľom, a následne v roku 1996 založil Ústav dejín kresťanstva. Taktiež pôsobil v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, bol spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov, členom predsedníctva a neskôr predsedom Slovenského ústavu v Ríme, ako aj redaktorom jeho ročenky Slovak Studies. Založil a redigoval aj ročenku Inštitútu slovanskej filológie pri Univerzite v Padove Il Mondo Slavo. V súvislosti s prípravami a priebehom Druhého vatikánskeho koncilu bol odborným poradcom pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov.
Taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro mu v roku 1995 udelil vyznamenanie Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky a od rímskej Accademia Teatina per le Scienze získal titul čestného akademika. Na Slovensku mu Historický odbor Matice slovenskej v roku 2000 udelil Cenu Daniela Rapanta za celoživotné dielo v oblasti výskumu slovenských dejín. O dvadsať rokov neskôr mu Matica slovenská udelila mimoriadnu cenu pri príležitosti jeho 95. narodenín.
V posledných rokoch svojho života daroval svoj rozsiahly knižný fond Univerzitnej knižnici Katolíckej univerzity v Ružomberku, kde je po ňom pomenovaná ulička a celé oddelenie. Spisový materiál o založení prvého Slovenského historického ústavu v Ríme daroval do nášho archívu.
Ďakujeme pánovi profesorovi za všetko, čo pre výskum slovenských dejín urobil.
