Mgr. Viera Bartková, PhD.
Umelci zo Slovenska v dokumentoch „Tabularium Vicariatus Urbis“ (Archivio Storico Diocesano di Roma, Archivio Storico del Vicariato di Roma) a v rímskych dobových periodikách 1. tretiny 19. storočia

Zdá sa, že z umelcov pochádzajúcich zo Slovenska dosiahol najvýznamnejšie miesto v medzinárodnej komunite cudzincov v Ríme Eduard Spiro z Bratislavy. Maliara podporoval veľvyslanec monarchie Anton Apponyi, vďaka ktorému pôsobil od roku 1821 v Miláne a potom až do roku 1830 v Ríme. Na jeseň v roku 1821 vznikli dva listy, ktoré oznamovali príchod Spira do Ríma a odporúčali maliara do pozornosti významným predstaviteľom umenia a kultúry klasicizmu vo Večnom meste. Milánsky maliar Gioacchino Serangeli odporučil Spira dánskemu sochárovi Bertelovi Thorvaldsenovi, spisovateľ a lingvista gróf Giulio Perticari zase archeológovi a kritikovi umenia Giuseppemu Tambronimu. Klasicistický štýl Spirovych diel a podpora významných osobností otvorili maliarovi dvere do oficiálnych kruhov rímskej umeleckej scény. Okrem toho, že participoval na dobových výstavách a aktivitách umelcov, ktoré viedli k vzniku Spoločnosti milovníkov a podporovateľov umenia (Società degli Amatori a Cultori delle Belle Arti) v roku 1829, jeho dielam bolo venovaných niekoľko článkov v najvýznamnejšom rímskom periodiku Giornale Arcadico di scienze, lettere ed arti (1824, 1829).

Iným umelcom, ktorý si vyslúžil pozornosť rímskych médií bol Karol Marko st. z Levoče. Marko prišiel do Ríma takmer o desaťročie neskôr ako Spiro a vystavoval na výstavách „Spoločnosti“. V roku 1835 Augusto Benvenuti v článku pre Il Tiberino, rímskom periodiku venovanom krásnym umeniam, ocenil na vystavených obrazoch Marka „pôvabné a šťavnaté farby, ale trochu disharmonické kvôli nedostatku vzdušnej perspektívy“. Marko sa v roku 1838 presťahoval do Pisy, neskôr do Florencie, ale naďalej vystavoval na výstavách spomenutej spoločnosti.

Výstavné katalógy a články v periodikách patria k významným zdrojom informácií o pobyte umelcov zo Slovenska spolu s dobovými zoznamami umelcov a remeselníkov, ktoré vznikali pre potreby trhu s umením. Nevýhodou zoznamov však bola dlhá „výrobná doba“ a nie každý z umelcov „bol v správnom čase na správnom mieste“. A opäť tým „najšťastnejším“ zo skupiny bol Spiro. Meno maliara bolo spolu s menami a adresou bydliska ďalších dvoch umelcov zo Slovenska – sochára Štefana Ferenczyho z Rimavskej Soboty a maliara Františka Balassu z Bratislavy – zaradené do zoznamu Enrica Kellera z roku 1824 a ako jediný z trojice sa objavil aj v zozname z roku 1830. Spiro sa do Ríma vrátil v roku 1831, necelý rok po publikovaní druhého Kellerovho zoznamu a mesto opustil pravdepodobne pred vydaním aktualizovanej verzie od Brancadora v roku 1834. V podobnej situácii sa zrejme ocitol Balassa, ktorý mal byť podľa zdrojov druhýkrát v Ríme okolo roku 1830. Šťastie nemal ani Karol Marko st., ktorý sa v Ríme usadil pravdepodobne po roku 1834, a ani sochár a grafik Jozef Daniel Böhm zo Spišských Vlách počas oboch rímskych pobytov (1821-1822 a 1825-1828).

Nádejou pre výskum v predchádzajúcom období mali byť záznamy cudzineckej polície, ktoré vznikali s precíznosťou byrokratického systému po reforme v roku 1816. Podľa talianskych bádateľov je však uvedený materiál v kompaktnej podobe nezvestný a doposiaľ objavené fragmenty sa žiaľ netýkali ani jedného z našich umelcov. Objavila sa však nová nádej. Na radu talianskych vedcov sa pozornosť zameria na materiál, ktorý využil už nemecký historik Friedrich Noack, na dokumenty tzv. súpisu duší (Status Animarum/ Stato delle Anime) jednotlivých rímskych farností, v súčasnosti v Archivio Storico Diocesano di Roma (Archivio Storico del Vicariato di Roma). Zároveň bude bádanie pokračovať v čítaní dobovej periodickej tlače a štúdiu dokumentov súvisiacich s výstavnou činnosťou umelcov pôsobiacich v Ríme.

PhDr. Bohumila Ferenčuhová, DrSc.
Malá dohoda medzi Francúzskom a Talianskom 1914 – 1940

V roku 2015 pokračujem vo výskume uvedenej témy v archívoch v Ríme (Archivio dell'Ufficio Storico dello Stato Maggiore dell'Eserecito, Archivio centrale di Stato, Archivio Storico Diplomatico del Ministero degli Affari Esteri e della Cooperazione Internazionale) sústrediac sa najmä na obdobie 30. rokov 20. storočia. Po nástupe Hitlera k moci sa presunuli priority Malej dohody, čo Milan Hodža v Bratislave vo februári 1934 vyjadril slovami: „Proti veľkému, dnes zase zbrojacemu susedovi nepozostáva nič iného ako dohoda slabších, ktorých spájajú spoločné záujmy. [...] Malá dohoda je alfou i omegou československej zahraničnej politiky. My Slováci to vieme, ale nielen od prevratu.“ Jeho slová obsahujú aj výzvu čs. zahraničnej politike. „Nie je vrahom pravdy len ten, kto ju priamo vraždí, ale je spoluvinníkom aj ten, kto svojím slabošstvom a dôverčivosťou pravdu vraždiť dovoľuje.

Jednotlivec neurčuje beh dejín. Ani Milanovi Hodžovi v kresle premiéra sa nemohlo podariť zvrátiť nepriaznivý historický vývoj, ktorý vyústil do 2. svetovej vojny. Hodža mal v pláne upevniť stredoeurópsky blok a v prvom kroku nadviazať spoluprácu Malej dohody s krajinami Rímskeho protokolu – Rakúskom a Maďarskom – politicky a hospodársky spolupracujúce s Talianskom. Výskum v talianskych archívoch umožní pozrieť sa na túto problematiku zo zorného uhla tejto ambicióznej veľmoci.

Okrem nových výskumov mienim v dvoch štúdiách zúročiť výsledky výskumu v Ríme z roku 2014.

PhDr. Eva Frimmová, CSc.
Pápežská kúria a jej legáti na prelome 15. a 16 storočia

Prelom 15. a 16. storočia je obdobím, keď pápež ako najvyššia autorita disponoval mimoriadne silným vplyvom v celom kresťanskom svete a výrazne zasahoval do politických aktivít jednotlivých európskych krajín. Zväčša išlo o obranu ich území, ak nie aj o ich rozpínavosť, ale predovšetkým mal záujem dodržať určitú mocenskú rovnováhu v Európe. Zároveň išlo o obdobie výrazného tureckého nebezpečenstva a bolo treba chrániť pred ním celý kresťanský svet. Pápežom bola veľmi nápomocná široká sieť cirkevných spolupracovníkov. V prvom rade treba spomenúť kardinálov a legátov, ktorí boli menovaní za vybraných okolností alebo s cieľom vyplniť konkrétnu úlohu. Ich postavenie i úlohy boli v jednotlivých krajinách rozdielne. Cieľom projektu je doplnenie poznatkov o niektorých týchto osobnostiach, hlavne ak mali nejaké väzby k územiu Slovenska.

prof. Martin Homza, Dr.
Svätopluk I. v plánoch Stolca svätého Petra: Tematizácia historickej postavy

Dlhodobým výsledkom plánovaného projektu by malo byť sprístupnenie základných dát súvisiacich s témou Svätopluka I. a ich dobovému spracovaniu v kruhoch tvorcov pápežskej stredoeurópskej politiky; ich následné zatriedenie do jednotlivých kategórií a definovanie hlavných tendencií, podľa ktorých pristupoval Rím v tom-ktorom období k slovanským národom strednej Európy, a to so špeciálnym zreteľom na dejiny uhorských Slovanov a najmä Slovákov. Hlavným výstupom projektu by bol druhý diel publikácie Svätopluk v európskom písomníctve.

Mgr. Pavol Jakubčin, PhD.
Slovenský povojnový exil v Taliansku a jeho spojenie s domovinou

Cieľom projektu je štúdium osobných pozostalostí slovenských exulantov, ktorí po emigrácii zo Slovenska strávili v Taliansku časť svojho života. Exulanti zo Slovenska sa do Talianska dostávali v rôznych vlnách a z rozličných dôvodov. Silnú skupinu tvorili ľudia, ktorí sa do Talianska dostali na sklonku druhej svetovej vojny. Popri ľuďoch utekajúcich zo Slovenska z obavy pred postupujúcou Červenou armádou sa v Taliansku ocitli aj niektorí vojaci Slovenskej armády bojujúci na Talianskom fronte, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodli v Taliansku zostať. Inou, pomerne silnou skupinou Slovákov, boli kňazi a bohoslovci, ktorí sa do Ríma dostali v rokoch 1945 až 1948. Viacerí bohoslovci boli totiž v týchto rokoch vyslaní do Ríma svojimi biskupmi alebo rehoľnými predstavenými, aby tu pokračovali v štúdiu teológie na niektorej z pápežských univerzít. Títo sa po zmene politických pomerov v roku 1948 už na Slovensko nemohli vrátiť.

Mgr. Peter Jašek, PhD.
Slovenský disent a jeho kontakty s Talianskom a Svätou stolicou (1965 − 1989)

Výskumný projekt si kladie za cieľ analyzovať vzťahy opozície a odporu proti komunistickému režimu na Slovensku a jeho vzťahy s Talianskom v rokoch 1965 − 1989. Projekt je pokračovaním minuloročného výskumného projektu s rovnakým názvom s cieľom prehĺbiť predchádzajúci výskum. Kontakty s Talianskom prebiehali v dvoch kľúčových okruhoch. Predovšetkým išlo o kontakty tajnej cirkvi, ktorú môžeme charakterizovať ako najsilnejšiu súčasť odporu proti komunizmu na Slovensku. Slovenská kňazská emigrácia sa sústreďovala v Ríme okolo Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda, ktorý bol zároveň hlavným vydavateľom náboženskej literatúry, následne tajne distribuovanej na Slovensku. Osobitný význam malo aj spravodajstvo slovenskej redakcie Rádia Vatikán.

Druhý okruh kontaktov predstavovali styky Alexandra Dubčeka, ktorý sa stal v období po okupácii a následnej normalizácii jedným z popredných oponentov režimu a bol prísne kontrolovaný. Predstavitelia talianskej komunistickej strany udržiaval s Dubčekom kontakty po celú dobu normalizácie, dávali mu z Ríma materiálnu podporu a posielali mu prohibitnú literatúru. Napokon práve cez Taliansko sa odohral aj návrat Dubčeka na politickú scénu v roku 1988.

Dr. phil. Beáta Katrebová Blehová
Kontakty medzi KSČ, KSS a Talianskou komunistickou stranou v rokoch 1968 – 1989 v širšom medzinárodno-politickom kontexte

Významnú kapitolu v dejinách komunistického hnutia 20. storočia tvoria styky medzi komunistickými stranami ostblocku, ktoré po roku 1945 v štátoch strednej a východnej Európy postupne nastoľovali diktatúru jednej strany, a komunistickými stranami západnej Európy, ktoré – ako súčasť pluralitného politického systému – sa viac alebo menej spolupodieľali na tvorbe politickej moci. Prvé kontakty medzi KSČ a Talianskou komunistickou stranou siahajú do obdobia utvárania a formovania Kominterny, keďže obidve strany vznikali ako jej sekcie pod úplným područím boľševickej Moskvy, pričom špecifické požiadavky slovenského komunistického hnutia boli úplne podriaďované vedeniu KSČ, alias politike Kominterny. Špecifickou črtou politického systému v Taliansku po druhej svetovej vojne je fakt, že radikálna stalinistická ľavica bola silnejším politickým faktorom ako ľavica demokratická. Napriek tejto skutočnosti to boli práve talianski komunisti, ktorí približne od polovice 50. rokov začali vyvíjať voči komunistickým vedeniam v Československu, Poľsku a Maďarsku diplomatické úsilie s cieľom nadviazania priamych stykov so Svätou stolicou, resp. s cieľom úpravy vzťahov Vatikánu so socialistickými štátmi. Od začiatku šesťdesiatych rokov sa otvára nová kapitola vzťahov Svätej stolice so štátmi reálneho socializmu. V kontexte slovensko-vatikánskych vzťahov v koncilovom a pokoncilovom období je zaujímavá otázka vzájomného ovplyvňovania na poli propagandy a médií. Neprebádanou kapitolou zostáva takisto spolupráca medzi talianskymi komunistami a Štb pri potláčaní aktivít slovenskej cirkevnej ako aj politickej emigrácie v Taliansku.

Historiograficky čiastočne spracovaná je reakcia Talianskej komunistickej strany na obdobie Pražskej jari, invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následnej likvidácie reformného procesu. Vedenie Talianskej komunistickej strany nikdy neprijalo sovietske stanovisko k udalostiam v Československu v roku 1968 a hoci sa neodvážilo otvorene riskovať rozkol so sovietskym vedením a tým pádom odchod zo socialistického tábora, sympatizovalo naďalej s ideovým odkazom Pražskej jari v nádeji na reformovateľnosť komunistického režimu. Konflikt dal nepochybne podnet na vznik nového myšlienkového prúdenia v komunistickom hnutí, tzv. eurokomunizmu, t.j. komunizmu s ľudskou tvárou zastúpeného komunistickými stranami západnej Európy, ktorý sa vyznačoval odmietaním neostalinského kurzu Brežnevovej éry. V období sedemdesiatych rokov záujem Moskvy o západoeurópske strany vo všeobecnosti začal slabnúť, pričom rok 1975 predstavuje začiatok konca komunistického hnutia medzinárodnej a európskej veľkosti. Viera v reformovateľnosť „reálneho socializmu“, ústretovosť voči ideologickému odkazu Pražskej jari a jej významných protagonistov sa začali v ostrej forme prejavovať v období Gorbačovovej perestrojky a slúžili k vyostreniu konfliktov medzi PCI, KSČ a KSS. Za vyvrcholenie snáh o rehabilitáciu Alexandra Dubčeka možno považovať publikovanie jeho rozhovoru v tlačovom orgáne PCI L´Unità 10. januára 1988. V archíve Nadácie Inštitútu Gramsci (Fondazione Istituto Gramsci) v Ríme, v ktorom je umiestnený archív PCI (Archivio del Partito comunista italiano), sa nachádza bohatá zbierka dokumentov týkajúca sa stykov PCI a KSČ, KSS počas celého obdobia 20. storočia, dodnes len nedostatočne prebádaná a spracovaná.

Mgr. Robert Gregor Maretta
Svätá stolica a premonštráti na Slovensku v stredoveku

Premonštráti patrili v stredoveku medzi najvýznamnejšie rehoľné spoločenstvá na Slovensku. Ich význam v dejinách Slovenska umocňuje i fakt, že okrem čisto náboženskej funkcie pôsobili niektoré ich konventy aj v oblasti svetského práva, v ktorej plnili funkciu hodnoverných miest (loca credibilia), t. j. verejných notariátov zároveň spojených s fungovaním oblastných verejných archívov (archivum publicum seu regnicolare).

Dejinám premonštrátov na Slovensku sa v posledných desaťročiach venuje čoraz viac pozornosti, jednak v rámci záverečných prác a jednak v odborných štúdiách o jednotlivých konventoch alebo o diplomatickej činnosti hodnoverných miest pri týchto konventoch. V oblasti diplomatiky sa doteraz najväčšia pozornosť venovala tzv. zakladajúcim listinám niektorých kláštorov. Pápežským listinám sa vo vzťahu k premonštrátom na Slovensku (v Uhorskom kráľovstve) doteraz venovala menšia pozornosť. Všetky doterajšie práce sú venované len historickému vývoju a nezaoberajú sa podrobnejšou diplomatickou analýzou pápežských listín vydaných pre premonštrátov, lebo ich pravosť doteraz považovali za bezproblémovú.

Cieľom výskumného projektu budú listiny z činnosti pápežskej kancelárie vo vzťahu k premonštrátskym kláštorom na Slovensku (v Uhorskom kráľovstve), najmä konventov v Jasove a Lelese.

Mgr. Ivan Albert Petranský, PhD.
Situácia na Slovensku z pohľadu slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu

Projekt je zameraný na výskum vysielania Vatikánskeho rozhlasu vo vzťahu k dianiu na Slovensku v období komunistického režimu. Začiatok pravidelného vysielania Vatikánskeho rozhlasu v slovenčine (december 1947) sa časovo takmer kryje s nástupom neobmedzenej moci komunistickej strany v Československu. Medzi ciele slovenského vysielania patrilo aj otvorene informovať o prenasledovaní katolíckej cirkvi na Slovensku, o otázkach spojených s činnosťou katolíckej cirkvi a vôbec o všeobecnej situácii na Slovensku pod komunistickou vládou. Vatikánsky rozhlas tak informoval slovenskú spoločnosť v odlišnom duchu, než boli oficiálne dostupné informácie, čím vyvolával aj reakcie štátnej moci v Československu.

Projekt sa z časového hľadiska zaoberá obdobím od roku 1948 (komunistický prevrat v Československu) do roku 1989 (Nežná revolúcia). Koncentruje sa jednak na analýzu informovania slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu, venuje sa však aj informovaniu iných oddelení, ak sa týkalo situácie na Slovensku, alebo vo všeobecnosti v Československu. Jedným z cieľov projektu je aj preskúmať dosah, aký malo vysielanie na verejnosť na Slovensku, vnímanie činnosti Vatikánskeho rozhlasu a jeho slovenského vysielania československou vládnou mocou, ale aj jej pokusy aktívne v tejto oblasti pôsobiť prostredníctvom oficiálneho zahraničného zastúpenia či tajných služieb.

PhDr. Alena Piatrová, PhD.
Jozef Cincík a Slovenský Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme / reflexia umeleckej tvorby realizovanej pre SÚSCM

Udalosti po Druhej svetovej vojne v bývalom Česko-Slovensku mali za následok silnú vlnu emigrácie. Krajinu opúšťali nielen osobnosti politického života, najmä predstavitelia Slovenského štátu, ale aj poprední dejatelia vtedajšieho spoločensko-kultúrneho života na Slovensku. V prvej vlne utečencov v roku 1945 boli popri politikoch aj predstavitelia Matice slovenskej, tzv. matičiari. Jedným z nich bol aj Jozef Cincík (1909 – 1992), vtedajší tajomník Umeleckého odboru Matice slovenskej – historik umenia, výtvarný teoretik, archeológ, matičný dejateľ, scenárista a výtvarník. Po strastiplnom putovaní sa napokon usadil v USA, no pred odletom na Americký kontinent krátky čas pobudol v Ríme, kde bol v úzkom kontakte s osobnosťami slovenského exilu a Slovenským Ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Spolupráca so SÚSCM bola intenzívna aj po jeho odchode do USA najmä potom, ako sa začal naplno venovať umeleckej tvorbe – realizáciám náboženskej vitráže do chrámov. V USA a Kanade vytvoril a sám realizoval okolo 130 chrámových vitráží; prevažne išlo o kostoly, kde sa stretávala slovenská diaspora. Pútnici, ktorí zavítajú do Pápežského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, môžu vidieť jeho diela v kaplnke Ústavu a vestibule (1958, vitráže, mozaiky). Vo vestibule pozornosť upúta rozmerné dielo v kombinovanej technike s námetom príchodu sv. Metoda do Karpatskej kotliny. Cincík ilustroval viac ako 50 publikácií vydavateľstva SÚSCM v Ríme. Z jeho dielne pochádzajú aj početné obálky a titulné listy. Ilustroval aj väčšinu kníh slovenských exilových spisovateľov a básnikov, za všetkých spomeňme najmä M. Šprinca, K. Strmeňa a svojho priateľa J. Okáľa. Dlhé roky spolupracoval aj s časopisom Most, založeným Mikulášom Šprincom.

Predmetom bádania výskumného projektu je umelecko-historická analýza výtvarného diela Jozefa Cincíka realizovaná v spolupráci so Slovenským Ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme, s dôrazom na monumentálne diela-vitráže a mozaiku v priestoroch samotného SÚSCM.

Výskum sa zameria na skúmanie dominantných motivácií, ikonografického programu, kultúrno-spoločenských a historicko-umeleckých súvislostí vzniku týchto vitráží a mozaiky.

ThDr. Peter Slepčan
Činnosť slovenského episkopátu v období pred a počas prvej Slovenskej republiky (1938 – 1942)

Projekt nadväzuje na minuloročný úspešný výskum, ktorý potvrdil tézu dôležitosti vatikánskych archívov pre spoznávanie slovenských dejín, tak ako to bolo v prípade štúdie Silabu Pia XI. proti rasizmu z roku 1938, ktorému sa venoval veľký priestor na teologickej fakulte v Bratislave v roku 1939.

Úloha Katolíckej cirkvi v období prvej Slovenskej republiky je celospoločensky diskutovanou otázkou. Doteraz sa pozornosť historikov koncentruje najmä na vybrané kňazské osobnosti, čo nevytvára objektívny obraz, keďže hlavnou autoritou Katolíckej cirkvi je biskupský zbor.

Slovenský biskupský zbor tvorili sídelní biskupi: Karol Kmeťko (Nitrianska diecéza), Marián Blaha, neskôr Andrej Škrábik (Banskobystrická diecéza), Ján Vojtaššák (Spišská diecéza) a Pavol Gojdič (Prešovské gréckokatolícke biskupstvo), biskupi apoštolskí administrátori: Pavol Jantausch (Trnavská apoštolská administratúra), Jozef Čársky (Prešovská apoštolská administratúra) a pomocní biskupi v apoštolských administratúrach: Michal Buzalka (Trnavská apoštolská administratúra) a Eduard Nécsey (Nitrianska diecéza).

Biskupský zbor pravidelne zasadal a usiloval sa o riešenie dobových problémov. Jeho dôležitou úlohou bolo zachovanie náboženského života aj v ťažkých podmienkach vojny a tlaku ideológie nemeckého národného socializmu. Biskupi reagovali na aktuálne dianie a prostredníctvom diplomatického zástupcu Svätej stolice Giuseppe Burzia udržiavali kontakt so Svätou stolicou. Výnimočné postavenie pri tomto kontakte mal pomocný biskup Michal Buzalka.

Buzalka ako jediný z biskupov žil s pracoval v hlavnom meste, kde viedol tamojší centrálny kňazský seminár. Bol hlavnou osobnosťou Katolíckej akcie na Slovensku vo všetkých jej zložkách, t.j. Združenie katolíckej mládeže a Katolícka tlačová kancelária s Katolíckymi novinami. Ďalšou dôležitou funkciou bolo vedenie duchovnej služby v armáde. Toto všetko prispievalo k tomu, že bol dobre informovaným a veľmi cenným spolupracovníkom diplomatického zástupcu Svätej stolice na Slovensku Giuseppe Burzia, tak ako sa to odráža aj v jeho diplomatických hláseniach do Vatikánu. Je potrebné preveriť túto hypotézu a zároveň zhodnotiť komplexnejšie kontakty so Svätou stolicou aj u ostatných biskupov. Pritom tu mám na mysli obojsmerné kontakty episkopátu so Svätou stolicou, ktorých preskúmanie vo vatikánskych archívoch pomôže objektivizovať otázku miesta a úlohy Katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1. Slovenskej republiky. V archívnom výskume budem venovať zvláštnu pozornosť úrovni, intenzite a objektívnosti vzájomného informovania sa medzi Slovenskom a Svätou Stolicou.

Mgr. Eva Specogna Kotláriková
Vzdelávacia rola Akadémie di San Luca 17. – 19. storočia a jej vplyv na vzdelávanie v architektúre v Strednej Európe

Výskumný projekt súvisiaci s doktorandským štúdiom má za cieľ analyzovať na základe prípadových štúdií vývin metód vzdelávania architektov v období 17. – 19. storočia v Accademii di San Luca v Ríme so zreteľom na prepojenia na viedenskú Akadémiu krásnych umení, či na súkromné akadémie v stredoeurópskom priestore, predovšetkým na území dnešného Slovenska. Výskumný pobyt v Ríme umožní zmapovať pramenný materiál – zachované lekcie z prelomu 17. a 18. storočia (Mattiu de Rossi, Gregoria Tomassiniho, Domenica Martinelliho, Francesca Fontanu resp. Filippa Juvarru) a tiež z obdobia, kedy na Akadémii študoval budúci riaditeľ viedenskej Akadémie Pietro Nobile (prelom 18. a 19. storočia). Do výskumu budú tiež začlenené didaktické materiály, ktoré vznikli pre potreby vyučovania mimo akademického prostredia (priama výučba architektov, respektíve súkromné akadémie). Detailne preskúmané budú aj pobyty a priebeh štúdia študentov Viedenskej akadémie v Ríme (s dôrazom na študentov z dnešného Slovenska).

Mgr. Igor Strnisko, PhD.
Pohľad na aktivity slovenských autonomistov v kontexte možnej spolupráce s Mussoliniho Talianskom (1923 – 1938)

Cieľom projektu je pokúsiť sa priblížiť aktivity, ktorými sa časť slovenských radikálov z prostredia (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strany a Slovenskej národnej strany snažili o nadviazanie bližšej spolupráce s Mussoliniho fašistickým Talianskom. V úvode sa zameriam na Tukove cesty do Ríma, ktoré uskutočnil v polovici 20-tych rokov 20. storočia, za účelom podpory polovojenskej fašisticky orientovanej organizácie Rodobrany. Nešlo však len podporu samotnej organizácie, ale tiež o podporu presadenia fašistickej ideológie na Slovensku v medzivojnovom období. Aktivity radikálov len posilňoval centralizmus „Hradu“ a nerovné (hoci navonok deklarované ako rovnoprávne) postavenie Slovákov v spoločnom štáte. V rámci výskumu sa pokúsim nájsť odpovede na tieto otázky: Do akej miery bola podpora slovenského autonomistického hnutia v 30-tych rokoch v záujme Benita Mussoliniho? Vnímal ju ako vítanú možnosť rozšírenia poľa zahraničnej sféry svojho vplyvu? Aké boli formy vzájomnej spolupráce? Akým spôsobom reagovalo Ministerstvo zahraničných vecí prvej ČSR na otázku možnej podpory domácich fašistov od ich talianskeho vzoru a do akej miery sa táto podpora uskutočňovala? Ako sa na aktivity slovenských autonomistov pozeral v uvedenej časovej perióde Vatikán?

Svoje zistenia a závery budem porovnávať so závermi iných autorov, ktorí sa uvedenej problematike vo svojich prácach viac, či menej intenzívne venujú (M. Hertel, O. Houska, M. Šmíd, A. Hruboň).

Mgr. Jozef Špilka
Slovensko-talianske vzťahy v 20. storočí

Projekt má ambíciu nadviazať na doterajší systematický výskum slovacík v talianskych archívoch a v rámci témy ho ďalej prehĺbiť. Problematika slovensko-talianskych vzťahov je v dnešnej dobe relatívne málo prebádaná. Ak sa jej niektorí odborníci aj venujú, tak len ako súčasti inej témy a netvorí hlavné ťažisko ich výskumu. Aj preto by uvedený projekt mohol byť zaujímavým prínosom. Pri spracovaní vytýčenej problematiky má byť kladený dôraz hlavne na slovensko-talianske vzťahy a vnímanie Slovenska v oficiálnom talianskom politickom prostredí, osobitne v kresťanskej demokracii, ako aj v talianskej komunistickej strane. Slovensko bolo počas 20. storočia zväčša súčasťou Československej republiky a tak bolo častokrát v medzinárodnej perspektíve aj reflektované. Pre úspešnú realizáciu výskumu na tému Slovensko-talianske vzťahy v 20. storočí je nevyhnutné sa zamerať na archívne pramene nachádzajúce sa predovšetkým v Historicko-diplomatickom archíve Ministerstva zahraničných vecí na Farnesine, ktorý obsahuje veľké množstvo dokumentov k medzinárodným a diplomatickým vzťahom. Archív Ústavu Luigiho Sturza v Ríme dáva príležitosť sledovať vnímanie Slovenska z perspektívy talianskej kresťanskej demokracie a Archív Ústavu Antonia Gramsciho zase ponúka možnosť zachytiť reflexiu Slovenska a slovensko-talianskych vzťahov z hľadiska komunistickej strany v Taliansku.

JUDr. Ján Štefanica, PhD.
Zahraničná politika Svätej Stolice a Talianska v rokoch 1939 – 1945 vo vzťahu k Slovenskej republike

Realizácia zahraničnej politiky Slovenskej republiky (1939 – 1945) je úzko viazaná na problematiku medzinárodnoprávneho uznania, ktoré má podstatný význam pre praktické uplatňovanie medzinárodnoprávnej subjektivity nového štátu. O slovenskom vzťahu k nacistickému Nemecku existuje už takmer dokonalý prehľad, vrátane archívnych dokumentov. Podobne rozsiahly výskum vzájomných vzťahov Slovenskej republiky a Talianska i Apoštolskej stolice stále absentuje. Analýza vývoja tejto problematiky sa zameriava na teoreticko-právny výskum problematiky vykonávania moci nad štátnym územím i jeho obyvateľstvom, problematiky garantovaním plnenia záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva a problematiky vzťahu Slovenskej republiky k Taliansku i Apoštolskej stolici v podmienkach druhej svetovej vojny. Hlavný výskumný rozmer tak bude doplnený o vedecké skúmanie jednotlivých medzinárodno-právnych inštitútov a historicko-právnych skutočností ovplyvňujúcich a limitujúcich vzájomnú zahraničnú politiku. Vzhľadom na charakter Slovenskej republiky je osobitný pohľad kladený na medzinárodno-právne aspekty vzťahu jej vlády k Svätej stolici. V tomto kontexte ide o nový, komplexný a v takomto ucelenom rozmere doposiaľ nezrealizovaný výskum.

Mgr. Svorad Zavarský, PhD.
Slovenskí piaristi a rímska Arkádia

L’Accademia dell’Arcadia, ktorú v Ríme roku 1690 založili Gian Vincenzo Gravina a Giovanni Mario Crescimbeni, reprezentovala nový literárny smer, v ktorom sa spájal estetický klasicizmus s filozofickým racionalizmom a ktorý mal byť odpoveďou na úpadkové formy baroka.

Slovenskí piaristi P. Jozef Inocent Dežerický a S. Thoma Aquinate, SchP. (1702 – 1765) a P. Ján Chryzostom Hanulík a S. Joanne Nepomuceno, SchP. (1745–1816) boli obaja spätí s rímskou Arkádiou, no každý iným spôsobom. Jozef Inocent Dežerický sa v rokoch 1742 – 1745 zdržiaval v Ríme, kde pôsobil ako asistent generála rehole a zároveň uskutočňoval historický výskum v rímskych knižniciach a vo Vatikánskom archíve, ba stal sa aj priateľom Giuseppe Simone Assemaniho, hlavného knihovníka Vatikánskej knižnice. Pre svoju učenosť bol dobre známy v rímskych intelektuálnych kruhoch a často sa zúčastňoval na rétorických a poetických podujatiach na univerzite Sapienza a v Arkádskej akadémii. V oficiálnom zozname členov (pastierov) Arkádie však jeho meno nefiguruje. Dežerický vydal v Ríme apológiu uhorskej kultúry Pro cultu litterarum in Hungaria vindicatio (1743), v ktorej polemizoval s názormi Raimonda Cecchettiho na stav školstva v Nitrianskej diecéze.

Naopak Ján Chryzostom Hanulík, najväčší lyrický latinský básnik slovenskej literatúry, bol vedený medzi členmi Arkádskej akadémie od roku 1782 pod menom Seralbus Erimanthicus. Hanulík však v Ríme nikdy nebol. V lete roku 1794 síce podnikol cestu „za klasickou kultúrou“ do Talianska, ale spolu so svojimi druhmi sa dostal iba do Benátok.

Vzťah Dežerického a Hanulíka k rímskej Arkádii svedčí o tom, že obidvaja boli mužmi, ktorých život a dielo ďaleko presiahli hranice svojej vlasti. O to smutnejšia je skutočnosť, že tieto dve svetlá slovenských kultúrnych dejín (najmä Hanulík) zostávajú dosiaľ mimo záujmu modernej slovenskej literárnej historiografie. Výskum v Generálnom historickom archíve piaristov a v Archíve Arkádskej akadémie (Biblioteca Angelica) v Ríme má prispieť k lepšiemu poznaniu obidvoch osobností a ich väzieb s Arkádskou akadémiou.

Podujatia

19. februára 2018 sa v Ríme uskutoční seminár na tému L’acqua e la cura del corpo: tecnologia, società e architettura
Pozvánka

24. februára 2018 sa v Ríme uskutoční prednáška Veroniky Seifert na tému Ein Fall von Industriespionage? Zur Geschichte der Mosaikfabriken im Vatikan und in Sachsen
Pozvánka

Archív podujatí

Kontakt

Tajomník

Pavol Demjanič
E-schránka: tajomnik@shur.sk
Telefón: 00421 948 303 255

Konzultačné hodiny:
streda: 8:00 – 12:00

Sídlo

Slovenský historický ústav v Ríme
Lamačská cesta 8/A
811 04 Bratislava
Slovenská republika

IČO: 42359368
DIČ: 2024058806

Rímske sídlo

Istituto Storico Slovacco di Roma
Via M. D. Brun Barbantini, 31
00123 Roma
Italia